Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mark Barney Greenway je charizmatický frontman britskej grindcoreovej legendy, ktorý to má, ako sa zvykne hovoriť, „v hlave pekne usporiadané“. Mark sa okrem toho, že je dlhoročný vegetarián, angažuje za práva zvierat, obhajuje práva homosexuálov, bojuje za práva chudobných, je jedným z „bossov“ muzikantských odborov. Nedávno tiež intervenoval u indonézkeho prezidenta, mimochodom fanúšika NAPALM DEATH, za oslobodenie britskej občianky, ktorú na ostrove Bali prichytili so zásielkou drog a hrozí jej trest smrti. Tejto svojej povesti neostal nič dlžný a v rozhovore sa s nami podelil o svoje myšlienky a názory nielen ohľadom NAPALM DEATH.
„Verte mi, na koncertoch sa môže veľa pokaziť, hlavne na našich. Takže je upokojujúce vedieť, že som získal zadarmo poistenie zákonnej zodpovednosti, spolu s členmi našich muzikantských odborov. Pridajte sa k nám na theMU.org.“
Mark „Barney“ Greenway
Ako si spokojný s vaším posledným albumom a jeho propagáciou?
Album je vonku už rok a myslím, že sa mu darí celkom dobre. Máme za sebou dlhé a náročné DEATHCRUSHER tour. Máme za sebou veľa koncertov, no viac ako obyčajne ich bolo v Amerike a nie v Európe, takže je čo doháňať.
NAPALM DEATH sa dá nazvať mašinou na koncerty. Hrávate radšej malé šnúry, alebo veľké koncertné turné?
Koncertov máme naozaj veľa, ale veľmi sa z nich teším. Myslím, že to isté môžem povedať aj za zvyšok kapely. Ľudia si nás pýtajú a tam, kde nás chcú, si vždy radi zahráme. Takto je to úplne v poriadku, vyhovuje nám tento stav a koncertovanie nás baví. Zvykneme robiť viac malé šnúry ako veľké. DETHCRUSHER tour, ktoré sme teraz absolvovali, je výnimka.
Počas turné skladáte aj nový materiál?
Niekto dokáže skladať nové veci aj počas turné, no ja nie som ten prípad. Potrebujem pokoj, vypnutý telefón, aby som sa mohol sústrediť na tvorbu. Samozrejme, že keď sem-tam dostanem nejaký nápad aj počas turné, alebo v noci, tak si ho hneď zaznamenám, ale vo všeobecnosti potrebujem pokoj.
Chystáte už nový materiál? Ak áno, kedy ho chystáte vydať?
Počas turné sme veľa času na nové nápady nemali, takže momentálne nemáme žiaden nový materiál. Keď ho bude dosť, a hlavne dobrého materiálu, tak až potom by sme sa pustili do nahravania, ale predpokladam, že skôr ako o také dva-tri roky to nebude.
NAPALM DEATH už funguje viac ako dvadsaťpäť rokov a cca. dvadsať v súčasnej zostave. Netrpíte občas ponorkovou chorobou? Ako to riešite?
Nie, určite netrpíme nejakou „ponorkou“ (smiech). A je to už viac ako dvadsaťpäť rokov. Od vzniku NAPALM DEATH v roku 1981 uplynulo 35 rokov. Cestujeme spolu po rôznych mestách i miestach. Stále mám radosť zo stretnutí s ľuďmi, je to vlastne o nich a skrz nich vidíme život v tých mestách a krajinách - ich vlastnými očami, a nie cez médiá. Samozrejme, každý z nás má dobré aj zlé dni. Ale načo by som sa sťažoval? Aj keď sa náhodou cítim nesvoj, vyjdem von na čerstvý vzduch a zhlboka sa nadýchnem. (smiech)
Stratili ste aj dlhoročného spoluhráča, bol to väčší úder pre kapelu, alebo pre vás osobne?
Nuž, ak mám byť úprimný, nebolo to celkom neočakávané. Všetci sme vedeli, že má zdravotné problémy a aj s tým súvisiace ťažkosti. Samozrejme, že nás to zasiahlo. Jesse však vedel, že to, čo robí, ho raz zabije, že to určite vedie k takémuto koncu. Je mi za nim fakt smutno a takisto je mi ľúto jeho rodiny.
Stále nám všetkým chýba ako kamarát. Chýba nám jeho osobnosť a charakter. No keď sa to stalo, nevykoľajilo ma to celkom zo života, pretože som o tom vedel a bol som na túto možnosť pripravený. Život je už raz taký, musíš ho brať taký, aký je. Brať to ako fakt a hlavne pohnúť sa ďalej...
Keď sme dohadovali rozhovor, spomínal si, že sa sťahuješ.
Áno, je to blízko Birminghamu, no momentálne som u rodičov. Dovolili mi bývať u nich, kým sa to celé nedá dokopy.
V tejto súvislosti mi napadá: ešte stále žijú členovia skupiny spolu v jednom dome? Myslím, že to tak bolo pred rokmi.
Ja som s nimi v tom dome nebýval. Celkom nám to takto vyhovovalo. Im sa spoločným bývaním vyriešili náklady, keď sa skladali štyria. Ja som do toho nešiel z jednoduchého dôvodu - po každom turné, koncerte, skúške alebo čomkoľvek, čo sme s NAPALM DEATH robili, som sa potreboval vrátiť na miesto, kde som mal aj mám svoj súkromný životný priestor. Na miesto, kde si môžem oddýchnuť a sústrediť sa. Nie že by som sa chcel od ostatných nejako dištancovať, alebo by mi nejako povahovo vadili, to v žiadnom prípade, proste to takto vo svojom živote potrebujem mať zariadené.
Navzájom sa všetci rešpektujeme, tak to bolo aj predtým aj teraz. Vlastne som sa ani nikdy nezamýšľal nad tým ísť bývať do spoločného domu. A nikto z nich ma ani nenútil takýto krok urobiť. Aj teraz, keď sa sťahujem, mi ponúkli bývanie u seba, čo je veľmi šľachetné, no ja som už mal ponuku od rodičov.
V období albumu „Enemy Of The Music Business“ ste si vydávali albumy na vlastnej značke, čo vás k tomu vtedy viedlo?
Nie, nebola to naša značka ani nič podobné. Spoločnosť Dream Catcher bola malá súkromná, nezávislá produkčná spoločnosť. Bol to prelomový album aj pre nás, dovtedy sme experimentovali s hudbou a nahrávali albumy po svojom, ale stále tu bol ten tlak od vydavateľstva. „Enemy Of The Music Business“ bol prelomový v tom, že sme aj pri jeho tvorbe experimentovali s hudbou, ale s dosť veľkou dávkou chaosu okolo tvorby albumu, čo prinieslo feeling začiatkov kapely pri albumoch ako „Scum“ a „From enslavement...“. Jednoznačne tento album priniesol oživenie a akýsi reštart do NAPALM DEATH.
Zvykneš hosťovať na rôznych albumoch. Čo je pre teba rozhodujúce v prípade, že ťa niekto zavolá hosťovať na nahrávke? Peniaze? Dobrá kapela? Kamarátstvo?
Je to niečo takmer ako solidarita. Viem, aké ťažké je pre kapelu presadiť sa. Robím to rád, aj keď nie vždy je na to čas. Ak ma osloví nejaká kapela, alebo aj ľudia, ktorých nepoznám a chcú so mnou spolupracovať, osloví ma ich tvorba, tak prečo nie. Som za každú dobrú vec...
Ešte sa pozrime trochu do minulosti. Keď si dobre pamätám, tak v roku 1996 si prešiel do EXTREME NOISE TERROR a ich spevák do NAPALM DEATH, prečo ste sa vtedy vymenili?
Nebola to cielená výmena, ako sa to mohlo vtedy zdať. Bola to len zhoda náhod. Ja som vtedy so smerovaním NAPALM DEATH nebol príliš spokojný. Chcel som robiť inú muziku, tak som odišiel. V tom čase ostatní chlapci poprosili Phila z EXTREME NOISE TERROR, aby sa podieľal na nahrávaní, a chalani z EXTREME NOISE TERROR zase, keďže prišli o speváka, poprosili mňa, aby som im pomohol s „Damage 381“. Možno to vyzerá, že to bolo naschvál, ale nie, nebolo to tak. Niekedy sa stávajú aj takéto čudné veci v živote...
Ty si nakoniec s EXTREME NOISE TERROR nahral album „Damage 381“ ,no ich spevák sa na nahrávaní albumu NAPALM DEATH nezúčastnil. Z akého dôvodu ste sa vrátili do svojich skupín?
Philovi sa nedarilo zohrať sa s NAPALM DEATH, čo nakoniec bol aj dôvod, prečo Phil nenahral chystaný album. Skrátka jeho hlas nezapadol do koncepcie, ktorú mal ND rozbehnutú. Zavolali ma späť a tak som ho naspieval ja. Celé sa to zbehlo vo veľmi krátkom čase.
Začínal si u BENEDICTION, sleduješ ešte túto skupinu? Ako sa ti pozdáva ich súčasná tvorba?
Nepoznám celkom dobre ich úplne najnovší materiál. Stále sme dobrými kamošmi. Mali sme niečo spoločné rozbehnuté, boli to nejaké asi tri skladby na ich ďalší materiál, no nejako to celé nevyšlo, vrátili sme sa z turné, plus do toho moje sťahovanie a ešte nejaké veci a tak to aj skončilo. Možno niekedy inokedy. Mám BENEDICTION rád, držím im palce, pretože si prešli nie príliš dobrými časmi. Želám im len to najlepšie.
Teraz trochu odbočíme od hudby. Podľa toho, čo viem, si veľkým fanúšikom anglického futbalu, konkrétne klubu Aston Villa. Čo ťa na futbale priťahuje?
Áno, som fanúšik futbalu a mám ho rád. Aston Villa je môj obľúbený miestny klub, ktorý momentálne podporujem veľmi, veľmi zle... (smiech)
Aston Villa tiež nie je na tom najlepšie v Premier league. Nie som fandením posadnutý, rád si pozriem zápas, ale to je asi všetko. Myslím si, že nestojí to za to byť prehnane naštvaný kvôli prehre obľúbeného klubu, ako dokážu byť niektorí fanúšikovia. Samozrejme, že ma štve, keď Aston Villa prehrá, ale je tu mnoho iných a dôležitejších vecí ako futbal a Aston Villa. Aj keď to vyzerá tak, že Aston Villa vypadne z Premier league.
Hrávaš futbal aj aktívne?
Áno, hrávam, sem-tam, keď mám čas. Dávnejšie sme s kamošmi hrávali nedeľnú ligu a bolo to vcelku fajn.
U nás sú relatívne veľké problémy s futbalovými fanúšikmi, medzi ktorými je veľké množstvo nazi skinov a ľudí, ktorých jedinou túžbou je udrieť si. Aký máš názor na futbalových chuligánov (rowdies)?
Nestojí to za to - biť sa kvôli futbalu a klubu. Som všeobecne proti násiliu, takže si vôbec neviem predstaviť samého seba ako niekoho bijem len kvôli futbalovému tímu. Násilie kvôli futbalu je totálna blbosť. „Nazi punk fuck off...“ Dobre to na to sedí.. (smiech).
Krič, vrieskaj, fandi, skáč... Keď treba, tak aj poriadne nahlas zahreš, s tým nemám absolútne žiaden problém, ale útoky na iných ľudí akceptovať nechcem, nemôžem a ani nebudem!
Sleduješ okrem anglického futbalu aj iné ligy, poháre, majstrovstvá?
Áno, niekedy sledujem aj iné ligy a športy. Som skôr taký všeobecný fanúšik športu.
Aké majú podľa teba šance slovenskí futbalisti na majstrovstvách Európy?
Ťažko povedať. Je tam veľa skvelých tímov. Môže vyhrať skutočne hocikto, ale myslím si, že Angličania ako zvyčajne to nebudú. Možno Wales, majú tímového ducha, keď budú pokračovať tak ako v kvalifikácii, môžu prekvapiť. Alebo Nemci, Belgičania? Kto vie...
Slovákov som nevidel. Pamätám si starší slovenský tím. No ale veľa dobrých slovenských hráčov hrá aj v Premier league, tak si myslím, že máte rovnakú šancu ako hocikto iný.
Ako iste vieš, v roku 2022 sa chystajú majstrovstvá sveta v Katare, kde sa dnes vo veľkom stavia futbalová infraštruktúra, pričom tamojší šejkovia na stavbu používajú otrockú prácu, nedodržiavajú bezpečnosť, platia nízke mzdy, teda celkovo ide o obrovský sociálny dumping. Čo ty na to ako futbalový fanúšik?
Som z toho veľmi sklamaný. Nie čo sa týka samotnej hry, to je OK. Ide o to, že celá tá vec okolo prípravy a samotných majstrovstiev je tak skurvene skorumpovaná, a to sa netýka len týchto nadchádzajúcich, ale vo všeobecnosti všetkých majstrovstiev. Sú to veci, ktoré sa pravidelne stávajú počas príprav na tieto podujatia. Budujú sa megalomanské štadióny, športové komplexy na miestach, kde predtým žili ľudia a veľakrát veľmi chudobní ľudia. Ak toto má byť výsledok, ak má byť výsledok majstrovstiev to, že životy ľudí sú kompletne poprehádzané a zmenené k horšiemu len, aby sa dokončili tieto stavby, tak potom nemám záujem o také podujatie. Potom je to celé zle, veľmi zlé. To isté platí aj pre olympiády.
Texty na aktuálnom albume sa dajú charakterizovať ako spoločensky kritické, pro-zamestnanecké a antikapitalistické. Skús povedať, čomu konkrétnejšie sa v textoch venujete, čo vás k tomu vedie a s akými reakciami na ne sa stretávate?
Kľudne môžem nadviazať na predošlú otázku a odpoveď. V prvom rade som ľudská bytosť, potom aj humanista. Myslím si, že ľudskosť, ako jedna z kľúčových vlastností človeka, utrpela počas storočí veľa zmien a stratila svoju podstatu. Ľudia sú dnes schopní bez zaváhania a možno aj bez uvedomenia si robiť iným ľuďom hrozné veci. A to je dosť silná motivácia pre moju tvorbu. Ďalšia z vecí, ktoré ma inšpirujú, je fungovanie finančného systému, distribúcia a tok peňazí a peňažných rezerv. Sú to vlastne vzájomne prepletené veci, pretože finančný systém akoby sa snažil vyhnúť humanite. A tak financie, zdôrazňujem, že naše financie, pomáhajú len pár ľuďom namiesto toho, aby pomáhali väčšine. Takto je to veľmi zlé. Prečo by to malo byť takto akceptované? Prečo by sme mali akceptovať takúto skutočnosť, napriek tomu že ako ľudia by sme sa po toľkých rokoch mohli už niečo naučiť? Na jednom a tom istom svete existujú ľudia, ktorí žijú v absolútnej chudobe a každý deň balansujú medzi životom a smrťou, a zároveň je tu pár ľudí žijúcich v takom absolútnom luxuse a bohatstve, že ho za celý svoj život nemajú šancu spotrebovať. Široko-ďaleko prekračujú nároky na normálny, obyčajný život. Jednoducho to nie je správne.
Za podobné názory u nás zvyknú ľudí označovať ako bolševikov a komunistov. Tebe sa to nestáva?
Áno, samozrejme, že ma už nazvali aj komunistom. Ale to je len rýchle a lacné konštatovanie. Ak kritizuješ kapitaliznus a fungovanie kapitalistickej spoločnosti, to automaticky neznamená, že si komunista. Musím však povedať, že sympatizujem s niektorými myšlienkami komunizmu. Ale ak vezmeme do úvahy model komunizmu napr. Číny, alebo krajín východnej Európy do roku 1989, to s reálnym komunizmom nemá nič, alebo skoro nič spoločné.
Ak si to slovo rozložíš na drobné KOMUN (komunitná) a IZMUS (existencia, kde každý žije a nechá žiť aj iného dôstojne), potom áno, kľudne ma môžete nazvať aj komunistom. Ak ale má niekto na mysli komunizmus, kde je zakázané slobodne sa vyjadrovať, kde strana určuje pravidlá života ľudí, kde sú v mene komunizmu páchané zločiny na ľuďoch a proti ľuďom, potom komunista nie som.
Samozrejme, že ťa nazvú komunistom, akonáhle začneš kritizovať - spravodlivo a cielene kritizovať mocenský systém, ktorý tu funguje, ktorý - povedzme si otvorene - je založený na peniazoch, kapitále a burzách. Si automaticky nazývaný komunistom. Myslím si, že je to veľmi jednoduché, rýchle, zjednodušujúce a hanlivo myslené konštatovanie. Ľudia sú vo všeobecnosti náchylní k jednoduchým a rýchlym rozhodnutiam a súdom. Niektorí sú skutočne zahľadení jedným jediným smerom, nerozhľadení, popletení a zmätení.
Kritika spoločnosti, nadnárodných spoločnosti, antinacismus, spoločenské angažovanie sa, atď, sa spájajú s ľavicovým zmýšľaným, cítiš sa ty osobne ako ľavičiar?
Prikláňam sa k ľavičiarom, ale určite to nie je môj celkový obraz. Je to iba časť zo mňa. Som ľudská bytosť, ktorú zaujímajú rôzne veci. Mám svoj názor, ktorý vyjadrujem spôsobom mne vlastným.
Ďalšou tvojou aktivitou je písanie pre časopis Kerrang!, ako si sa dostal k tomuto?
Už nepíšem do Kerrangu. Prestalo ma baviť písanie o kapelách, stratil som chuť a motiváciu. Už som nemohol byť sudcom alebo podsúvať svoj názor na hudbu iných kapiel. Som úprimný človek. Nemôžem a ani neviem klamať. Musím povedať pravdu a ako člen NAPALM DEATH som proste cítil, že písanie do Kerrangu a posudzovanie tvorby iných, keď si vlastne sám členom kapely, nie je celkom správne, necítil som sa úplne komfortne v tejto úlohe a nenašiel som sa v tom, tak som s tým sekol.
Si fanúšikom progresívneho metalu a hráš v grindcoreovej kapele, ako to ide dokopy?
Nie je to celkom tak. Mám rád hudbu celkovo. Z tohto štýlu hudby sa mi asi najviac páčia GENESIS, veci od YES, KING KRIMSON. Z novších progresívných kapiel je veľa OK, ale až tak príliš ich nesledujem, rád si ich popočúvam, ale je to stále ako všeobecný hudobný fanúšik.
Pamätná je skladba od METALICCY „Damage Inc.“ s DREAM THEATER v Ronnie Scott jazz clube London. Páčilo sa mi to. Ako sa to udialo?
Chlapci z DREAM THEATER sú moji kamoši a poprosili ma, či by som si s nimi nezahral. Bola to uzavretá spoločnosť, veľa megamuzikantov, hrali sa sklady od YES, MARLION, atď. Tak som sa tam postavil pred tých megamuzikantov, začali hrať a ja som do toho zatlačil tiež. Evidentne som videl v očiach ľudí: „what the fuck is going on“, boli zaskočení, nevedeli, čo sa deje, a ja som sa tiež poriadne zapotil...
Som rád, že sa ti páči to video, pretože ja sa na to už skutočne nemôžem pozerať.
Prečo?
Videl som to v priamom prenose (smiech) a čím viac som sa na to pozeral, tým viac sa mi to nepáčilo.
Ďalšou tvojou verejne známou aktivitou je podpora organizácie PETA (People for the Ethical Treatment of Animals) a sám si vegetarián. Skús nám povedať, čo ťa vedie k tomuto.
Podporujem priateľov zvierat ako takých a ľudské zaobchádzanie so zvieratami. Nie je to len o podpore jednej konkrétnej organizácie.
Čo si myslíš napríklad o radikálnych ochrancoch zvierat, ktorí napríklad fyzicky napádajú poľovníkov, atď.
Čo sa týka radikálnych ochrancov zvierat, s tým nemám žiaden problém. Majú na to právo. Podporujem ich, ale len dovtedy, pokiaľ sa pri tom nezrania ľudia alebo pokiaľ neútočia na ľudí. Mali by sme lepšie porozumieť životu ako takému, či už ide o život ľudí alebo inej živej bytosti. Takisto nemám žiaden problém podporiť záchranu zvierat z laboratórií, ale znova, len ak pri tom nedôjde k zraneniu ľudí alebo zvierat.
Podporuješ nejakým spôsobom aj iné neziskovky, alebo sa nejakým iným spôsobom angažuješ filantropicky?
Mám viac aktivít, no keďže je NAPALM DEATH dosť vyťažený, musím ich nejako prispôsobiť časovému harmonogramu. To znamená, že toho času nie je veľa. Podporujem humanitárne organizácie a činnosti, hlavne teda ľudí čo to robia. Beriem to ako svoju ľudskú povinnosť podporovať takéto organizácie a činnosti.
A čo tvoj súkromný život, máš nejakú priateľku?
Áno, mám priateľku, je Japonka a aj žije v Japonsku. Je to obrovská vzdialenosť, ktorá nás delí, ale napriek tej vzdialenosti to zvládame celkom fajn. Máme dobrý vzťah, takže až také ťažké to nie je. Jasné, že by som chcel, aby bola tu, alebo aby som bol ja tam, ale teraz sa to nedá. Možno neskôr príde čas a príležitosť posunúť to celé ďalej. Možno sa presťahujeme nejako bližšie k sebe, ale teraz to nie je možne a každý z nás to berie ako fakt.
Čo ostatní?
No, Mitch má češku Veroniku, ale momentálne má nejaké rodinné problémy, ktoré (v čase vydania rozhovoru) možno už budú vyriešené. Shane má tiež Japonku, ktorá sa presťahovala do Británie už dávnejšie a žijú na opačnej strane Birminghamu ako ja. Dúfam, že si po tých rokoch života v UK už zvykla a tiež aj na náš nabitý program. (smiech).
Nikdy som nebol v Birminghame, ale s ohľadom na aktuálne dianie vo svete som kdesi počul, že je tam viac mešít ako kostolov, je to pravda?
Neviem o tom a ani ma to nezaujíma. Trocha si ma zaskočil touto otázkou. Nerozmýšľam o takýchto veciach. Ak by som mal tú moc, tak by tu bolo menej, oveľa menej náboženských znakov, kostolov, mešít, atď. Každý má právo vierovyznania a slobody. A áno, je tu veľa ľudí z Pakistanu, Indie, Bangladéša, aj to je Birmingham.
Čo si myslíš o náboženských radikáloch?
Vo svete nájdeš kadejakých pomätencov a aj náboženských radikálov a fanatikov. No hneď všetkých nazývať teroristami nemôžme. Napríklad, USA - krajina, ktorá si hovorí najdemokratickejšia a najliberálnejšia. Sú tam ľudia schopní vyhodiť do povetria kliniku, kde si chce žena uplatniť svoje právo na prerušenie tehotenstva. Fanatici, ktorí sú schopní zraniť doktorov, čo tie zákroky robia. Máš náboženských fanatikov v Indii medzi hinduistami, čo sú pripravení v mene viery aj zabiť a paradoxne ich náboženstvo patrí medzi tzv. mierové náboženstvá.
Takže radikalizmus sa nevťahuje iba na islam, ako sa snažia niektorí ľudia naznačiť. Osobne by som prirovnal náboženský fanatizmus a radikalizmus k neofašistickým organizáciám, kde v podstate nejde ani tak o vieru ako o postranné úmysly a moc. ISIS svojou podstatou pripomína fungovanie národného socializmu v 30. rokoch v Nemecku. Ak pozorne sleduješ ISIS a NSDAP, sú tu niektoré ukazovatele, ktoré naznačujú, že ľudia v ISIS by vedeli (alebo aj vedia) napáchať ešte väčšie zverstvá ako fašisti. Či už by to bola pravda alebo nie, nemôžeme tolerovať ľudí, ktorí sú schopní iným ľuďom robiť také hrozné veci, aké robia. Na to neexistuje ospravedlnenie. Ešte by som dodal, že je nutné rozpoznávať aj tie najmenšie formy násilia na živých bytostiach a netolerovať takéto postoje, názory, činnosti a správanie.
Ak sa pozrieš bližšie napr. na izraelsko-palestínsky konflikt, akokoľvek sa na to pozeráš, aj Izraelci, aj Palestínčania páchajú zverstvá jeden na druhom. Správanie Izraela ako štátu je vlastne anexia - okupovanie územia iného národa. Ak poukazujeme na krutosť bojovníkov ISIS, musíme to isté povedať o izraelských vojakoch. Akákoľvek forma násilia je netolerovateľná...
Spomínal si ázijské krajiny, vy ste hrali aj v Nepále. Aké to tam bolo?
Ak máš na mysli, či to bolo nebezpečné, tak nie - nebolo. Bolo to rovnaké ako kdekoľvek inde na svete. Ak nás požiadajú o koncert, radi tam zahráme. Tí ľudia boli takí istí profesionáli ako tu v EU alebo inde vo svete. Čo ma ale dosť deprimovalo, bola neskutočná chudoba. Videl som spať ľudí popri ceste. Celé rodiny bývajú v dierach v zemi, čo nás vlastne vracia k tomu, čo sme len pred chvíľkou spomínali. Ako ľudia si musíme dostatočne uvedomiť, že na tomto svete existujú takéto priepastné rozdiely, poukázať na ne a porozmýšľať, ako sa z toho dokážeme poučiť.
Ešte jedna otázka, síce tak trochu nesúvisiaca s tým, čo sme pred chvíľou hovorili. Pár rokov dozadu ste mali hrať vo Victoria and Albert museum v Londýne. Šou bola nakoniec zrušená. Prečo?
Všetci v ND máme radi výzvy a toto bolo zaujímavé spojenie umenia s totálnym hlukom. Podstatou bolo pomocou hluku a zvukových vĺn skúsiť rozbiť sochy, ktoré vytvoril jeden náš kamoš a bol to vlastne taký spoločný nápad zrealizovať tento umelecký zámer. No v tom múzeu bolo množstvo iných vzácnych umeleckých predmetov dosť veľkej hodnoty. A tak sa predstavitelia múzea báli, že ak by to nakoniec naozaj vyšlo, spôsobilo by im to dosť veľké škody. (smiech)
Nakoniec to radšej zrušili. No nevzdali sme sa a túto vec sme nakoniec zrealizovali na pobreží (De La Warr Pavilion in Bexhill on Sea, East Sussex, pozn. autora). Takéto spojenie výtvarného umenia, hudby a hluku bolo veľmi zaujímavé...
Ak ešte nemáte dosť, prečítajte si aj TENTO „rozhovor“ a súčasne Barneyovú psychologickú analýzu (v angličtine).
Za veľkú pomoc s realizáciou a prekladom rozhovoru ďakujem Jozefovi Baloghovi a za sprostredkovanie rozhovoru Čurbymu.
Instrumentální projekt frontmana ELDER Nicka DiSalvo je asi přesně takový, jaký bychom od něj čekali. Tedy plný psychedelie a progresivní rockové klasiky, obsahuje ale i plnější stonerrockovou složku. Příjemné album bez překvapení.
Progresivní metalcore, který nese všechna stylová klišé, ale rozhodně mu nechybí švih a tempo. A vlastně je to i pestré, od death razance přes deathcore až po djent a melodické vyhrávky. Výsledek je sice takové načančané nic, ale za poslech stojí.
Irové pokračují ve své vizi neotřele pojatého a math rockem ušpiněného post rocku, jako by se stále snažili vyrovnat debutu, kterým se blýskli již v roce 2009. Opět chybí asi jen špetka, aby to bylo na potlesk.
Tento projekt táhne především charakteristický vokál Donovana Melero z HAIL THE SUN, což ve spojení se Sergio Medinou z ROYAL CODA znamená ono emotivně bolavé ukřičené post hardcore inferno, které odkazuje k domovským skupinám obou zmíněných hudebníků.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.